Prechádzka

V stave smútku a bolesti
nešťastné sú všetky cesty.
Na ľudí viac nemám chuti
no samota ma tiež rmúti.

Hľadám teda tiché miesta
tam je bolesť menšia azda.
Kľudné miesta sú zriedkavé
Ja pred jedným stojím práve.

Slnko zbohom dáva dňu,
jesennému, chladnému.
Deň , už stojí na poprave
keď cez bránu kráčam práve.

Bránka ticho zaspievala
hlasom, čo jej hrdza dala.
Pocit prázdna, beznádeje
s tmou sa do mňa ticho leje.

Netopier a stará sova
nerušia my v mysli slová.
Tu sa trápim, výčitkami
život beží pre očami.

Medzi hrobmi krokom chodím
za hriechy sa svoje modlím.
Na hroboch, sú mená ľudí
za ktoré ma večnosť súdi.

Práve som pri hrobe sestry
život som jej spravil pestrý.
Pri dedičskom konaní
bol som lepší v klamaní.

Po rodičoch preto sestra
zdedila len staré kreslá.
V očiach jej len smútok svietil
a doma dve hladné deti.

Hneď vedľa je pochovaný
kamarát a starý známi.
Kamarát len do vtedy
kým mal slnko na nebi.

Zoznámil ma so ženou
Ja som ho s ňou podviedol.
Rozhodol sa preto nežiť
a teraz tu v hrobe leží.

Hrob vedľa si v tichu rastie
v ktorom spí čisté šťastie.
Keď mňa toto šťastie stretlo
zo života malo peklo.

Spí tu moja drahá žena
odo mňa už zachránená.
dlhé roky som ju trápil
nakoniec ju smútok zabil.

Chodím, kráčam medzi hrobmi
nebol som ver nikdy dobrý.
Toľko hrobov, toľko mien
prepáč im už nepoviem.

Kroky tiché nepočuť.
Mňa nespasí ani smrť.
Strašne ťaží moja vina
som na konci cintorína.

Pri poslednom hrobe stojím
Ten sa hanbí ,s menom mojím.
Ostatní tu kľudne spia
Trpím, smútim iba ja.

Zobudia sa všetci v šťastí
mňa čaká pád do priepasti.
Mesiac končí svoju púť
mňa nespasí veru smrť.