Krátka spoveď o mojej láske

Láska je naivná, láska je hlúpa,
núti ťa uveriť a pevne dúfať...
Ružové sklá a romantické predstavy,
vždy sa to krajšie zdá, než aké je to v reáli.
Pred spaním snívam, snívam i v noci
a s úsmevom na tvári prežívam ten pocit.
Cit s menom láska pohltil ma hlboko,
dlho som ju pátrala...ďaleko....široko.

Snaha a tiež trpezlivosť,
pripravujú ma o život.

Silu nájsť chcem, snažím sa...
No nemôžem.

Cez prekážky a búrky kráčam ďalej, neprestávam,
premoknutá do nitky, oťažievam, zakopávam.
Pociťujem drsnú zem, skaly i kaluže.
Zlomená volám: "ach, pomôž mi Bože?".
A zakaždým pádom, cítim v duši mráz,
ľadové sú slzy a chladný je plač.

Už dávno nie je láska, tým čo bola bývala,
už nie je taká krásna, akú som ju snívala.

A tak po rokoch ľúbenia, ja spoznávam strach.
Strach, že v mojom srdci zostane len ... prach...