Spoveď zamilovanej víly

Bola raz jedna mladá víla,
smiala sa, spievala, svoj život si žila.
Priatelia, zábava, len jej patril svet,
zrazu stretla chlapca a iného už niet.

Láska, vášeň, radosť i strach,
nadobudla chuť žiť pre ten jeden vzťah.
Silné puto, bytie jeden pre druhého,
vtiahlo vílu do kolotoča čudného.

Prvá láska, pravá láska?
Až pod nimi posteľ praská!
Rána i večeri ležali v posteli,
dni, noci, stále ten istý krásny pocit?

Žiarlivosť a moc,
víla žiada o pomoc.
Strhli ju pochyby,
nudí sa, nenudí?

Jeden a ten istý,
vzťah úprimný a čistý,
Klamstvá a lož
bodli ju do srdca náhlejšie než nôž.

Čepeľ ostrá, bolesť tupá,
víla čaká zázrak...tajne dúfa,
že je to len zlý sen,
prosím zobuď ma už len!

Víla vílou neostala,
tvrdú facku od lásky dostala.
Stačí čas a trpezlivosť?
Aby prežila opäť ten krásny život...

A tak sedí v čakárni,
snáď už len zopár dní,
a nastúpi na ten vlak,
bude zas milovať, tešiť sa a žiť si len tak.